História trasy

V 16. storočí sa zmenila technológia ťažby soli v Solivaroch, ktorá si vyžadovala stále viac dreva a keďže blízke lesy boli vyťažené muselo sa drevo dovážať zo vzdialenejších lokalít. O výstavbe splavného kanála rozhodla v 17 storočí komisia cisárskej dvornej komory. Technická dokumentácia na výstavbu tohto kanál je jednou z najstarších technických dokumentácií k výstavbe lesného technického diela na území bývalého Rakúsko-Uhorska. Drevený kanál postavený na pilotných podperách, pred vyústením sa kanál delil na dva úseky v tvare V. Na potoku Delňa, pred vtokom do umelého kanála, bolo koryto prehradené hrabľami na zachytávanie plaveného dreva, usmerňovaného prostredníctvom stavidla do kanálu. Plavebný kanál sa dal však využívať len v jarných a jesenných mesiacoch, počas leta to spôsobovalo problémy s prevádzkou soľného závodu. Rozhodlo sa o výstavbe zberných nádržiek na vykompenzovanie prevádzky v suchom období a tieto tvorili tiež prevenciu pred povodňami. Voda v nádržkách však nestačila na bežnú prevádzku. Vo februári 1752, po zaplavení ťažnej jamy Leopold bola soľanka veľmi kvalitná a preto vznikla potreba splavovania dreva zo širšieho okolia, z oblasti Zlatá Baňa, ktorá vyústila do vybudovania nového predĺženého a prehĺbeného kanála.
Po roku 1800 boli otvorené dve nové varne František a Ferdinand. Novú priehradu a plavebný kanál sa začal budovať v roku 1819 pod dozorom kráľovského stavebného adjunkta Jozefa Lechnera z Košíc. Výstavba sa skončila v roku 1821. Priehrada mala drevenú zrubovú konštrukciu vyplnenú hlinitým tesniacim materiálom. V priečnom reze mala tvar lichobežníka s výškou 3 m. Na reguláciu prietokov bol vybudovaný tehlový objekt, tabuľový uzáver s rozmermi 70 x 70 cm sa ovládal ručne zo strážneho domčeka na korune priehrady. Na odvodnenie povodňových prietokov vybudovali bezpečnostný priepad z kamenného muriva. Voda z priehrady napájala plavebný kanál od Zlatej Bane po Sigord, pozdĺž potoka Delne a ten za Kokošovcami odbočil smerom na Solivar. Trasa bola dlhá 18,9 km a prekonávala výškový rozdiel 515 m.
Plavebný kanál mal v priečnom reze tvar lichobežníka s rozmermi 33x18x24 cólov (cól = 2,54 cm) a bol postavený z drevených fošní hrubých 2,5 cóla. Úseky kanála v prirodzenom teréne mali hĺbku až 80 cm. Dno a svahy týchto úsekov boli opevnené veľkými doskami z trachitu, bridlice a pieskovca. Keďže sa v prevádzke neosvedčili, boli nahradené dreveným obkladom. Splavný kanál bol po roku 1916 nahradený úzkokoľajkou – lesnou železnicou, ktorá bola v prevádzke v rokoch 1917-1955.
Trasa Cykloželezničky čiastočne kopíruje vedenie Pionierskej železnice Prešov – Sigord, ktorej výstavba začala 20.9.1958 a jej temer 12 km bolo vybudovaných v rámci akcie Z (dobrovoľná práca prešovskej mládeže a obyvateľov mesta) na trase pôvodnej lesníckej železničky.
Slávnostné otvorenie trate sa uskutočnilo 17.6.1961, ale táto veľmi obľúbená turistická atrakcia nemala dlhú životnosť a v roku 1969 bola jej prevádzka ukončená a v roku 1974 sa začalo s likvidáciou železničného zvršku. https://www.retromania.sk/1950-1959/presovska-pionierska-zeleznica